MADE WITH LOVE

Želám krásny piatok,
keď mi do mailu prišla ponuka od manažérky žilinského Auparku ohľadom napísania článku priamo z fabriky, kde sa vyrába obuv Gabor, neváhala som. Predsa len vidieť na vlastné oči celý proces výroby je vždy zaujímavé. Po niekoľkých týždňoch sa nám úspešne podarilo nájsť voľný dátum prijateľný pre všetky strany. Nasadli sme do nášho šikovného autíčka a vydali sa do Bánoviec nad Bebravou. Pred vstupom do budovy sme sa nevedeli spoločne s Dominikom dočkať toho, keď uvidíme, ako prebieha celý proces výroby topánok. Je vždy zaujímavé sledovať, čo všetko predchádza tomu, kým si na seba oblečieme či obujeme výsledný produkt.
Hneď po prechode presklenými dverami nás veľmi milo a vrúcne privítal vedúci predaja pre Českú a Slovenskú republiky Aleš Pavelka. Zaviedol nás do vzorkovej predajne, ktorá bola vyzdobená dámskymi ale i pánskymi pármi „Gaboriek“. Z každého rohu sa šírila prenikavá vôňa kože. Tú zbožňujem a veľmi pekne v danom okamihu dotvorila príjemnú atmosféru úvodného privítania. Zložili sme si bundy a pred začiatkom výroby sa ešte na chvíľu posadili. Doteraz vám v živej pamäti nezabudnuteľnú vetu od pána Pavelku, ktorá odznela, keď som si vyzliekla veľkú kožušinovú vestu - „Výborne, už ste sa aj prezliekli do pracovného.“ Už vtedy som tušila, že sa na výrobu topánok nebudem len prizerať a zapisovať si, ale rovno si jedny vyrobím.
Nemýlila som sa. Pred nami a najmä predo mnou bol za krátky čas celý proces výroby topánok. Zhotoviť si svoj pár obuvi chcelo poriadnu dávku odvahy a najmä zručnosti. Keď sme vstúpili do veľkej výrobnej haly, moje napätie a obavy sa napriek úsmevu na tvári stupňovali. Pán Pavelka ma však svojím pozitívnym prístupom upokojoval a popritom nám počas plnej prevádzky predstavil históriu a základnú filozofiu značky Gabor. Po úvodnom predstavení mi pán Pavelka ukázal, aké topánky dnes budeme vyrábať. Pred nami na stole stáli krásne hnedé lodičky s okrúhlou špičkou doplnenou o trblietavé aplikácie. Pri pohľade na ne sa ma v tom momente zmocnila ešte väčšia neistota, no v tom nás pán Pavelka zoznámil so sympatickou a usmiatou majsterkou výroby. Ihneď ma potešila informáciou, že v ten deň nebudeme vyrábať len jeden pár, ale hneď dva. Prvý mala ušiť ona sama a podľa jej vzoru som sa mala pokúsiť vyrobiť svoj vlastný. Verila som, že ten môj bude aspoň trochu podobný originálu od profesionálky a hlavne, že bude aspoň trochu nositeľný.
Bez zbytočných rečí sme sa pustili do práce. Na podnose boli poukladané rôzne kusy materiálov. Od vrchnej cez fútrovú kožu až po vystužovacie materiály. Pri prvom pohľade som si ani zďaleka nevedela predstaviť, ako môže z týchto častí vzniknúť pár lodičiek. Označila som si podľa šablón jednotlivé dielce, aby som pri ďalších krokoch vedela, ako ich spojiť a kde ich prilepiť alebo prišiť. Úvodné kroky boli kľúčové pred tými nasledujúcimi. Bolo veľmi dôležité, aby som si pri označovaní nepomýlila vonkajšie a vnútorné kusy materiálov, ktoré vytvoria samotné lodičky. Počas každého kroku som najskôr sledovala majsterku, ako postupuje, aby som celý tento proces vedela zopakovať pri svojom páre. Musím sa priznať, že keď som pozerala na prácu profesionálky, každý postup mi prišiel veľmi jednoduchý a rýchly. No, tento názor som zmenila hneď, ako som si sadla za šijací stroj. Prvé zošívanie a lepenie plátna preverilo moju šikovnosť a zručnosť. Hoci som si celý krok v rámci postupu predtým odsledovala, akonáhle som si sadla za stôl, nebola som si istá, čím začať skôr. Bolo vtipné sledovať, ako majsterke ide práca od ruky a mne každý krok trvá minimálne trojnásobne viac času.
Ani počas ďalších prišívaní a označovaní som ešte nemala presnú predstavu o tom, ako z týchto kusov materiálov má vzniknúť reálna topánka. Prvá moja vízia sa začala vytvárať pri nanášaní lepidla a spájaní vonkajšej časti s vnútornou. Predpokladala som, že aspoň táto činnosť mi pôjde rýchlejšie, no mýlila som sa. Aj toto bola veľmi precízna až mravenčia práca vyžadujúca presnosť a pevnú ruku. A tá moja bola veru občas veľmi roztrasená. Po tomto kroku som si už presne vedela predstaviť, ktorá časť pôjde do vnútra lodičky a ktorá bude zdobiť vonkajšiu časť. 
Nasledujúca činnosť bola veľmi dôležitá najmä po estetickej stránke. Pred nami stálo lepenie trblietavých aplikácií, pri ktorom bolo dôležité trafiť sa časťou, ktorá sa lepila, na vyznačené bodky na látke. Aj pri tomto kroku sa ukázalo, že pri zošívaní a spájaní je dôležitý nielen každý centimeter, ale veľakrát každý milimeter. Akonáhle som nebola presná v jednom kroku, odrazilo sa to na ďalších postupoch, ktoré boli zákonite tiež nepresné. Potvrdilo sa to najmä pri lemovaní. Napriek majsterkinmu upozorneniu som lemovanie stiahla viac ako bolo potrebné. Vďaka tejto menšej chybe mala nakoniec jedna lodička kamienky bližšie k vnútornej časti ako tá druhá. Hoci ma to veľmi mrzelo, keďže túto chybu bolo hneď na prvý pohľad vidieť, aspoň trochu ma upokojili majsterkine slová. „Aspoň viete, že ste si to vyrábali vy a je to unikát.“ Mala skutočne pravdu.
Každým nasledujúcim krokom získavali lodičky svoj výsledný tvar. Ďalším zošitím a stlačením sme si pekne vytvarovali pätu. Precíznymi pohybmi štetcom s lepidlom sme zakryli šev na zadnej časti a následne prišili posledné časti. Látková časť topánok bola čoskoro hotová. Všetko potrebné sme prilepili, odstrihli, prišili a najmä pri poslednom kroku aj trochu odpárali. V prvej časti výrobnej haly sa naša práca po niekoľkých hodinách skončila a presunuli sme sa do ďalšej sekcie. 
V nej nás opäť privítal neutíchajúci hluk strojov. Potešila som sa, že som si v tom momente mohla aspoň na chvíľu oddýchnuť. Musím sa priznať, že šitie mi dalo prekvapujúco poriadne zabrať. Nečakala som, že bude pre mňa o toľko náročnejšie ako klasické šitie alebo zužovanie oblečenia. Veru, pri topánkach a všetkých pevných materiáloch sú chyby neprípustné, pretože nie vždy je možné všetko vypárať a nanovo zašiť. Vďaka odborníkom na výrobných linkách sa k látkovej časti lodičky postupne pridali klinčeky, podrážky a podpätky. Všetko sa krásne pripevnilo, natiahlo, zlepilo a posúvalo od jedného pracovníka k ďalším. Popri sledovaní celého procesu výroby a vytvárania konečného tvaru a výsledku som zazrela jeden krásny citát nad výrobnou halou. Dodnes mi rezonuje v hlave - „Kvalita zostane, aj keď sa na cenu zabudne.“
Lodičky sa mi po niekoľkých návštevách rôznych výrobných liniek dostali opäť do rúk. Čakalo ma lepenie vložiek do topánok. Na tretí pokus sa mi ich podarilo prilepiť tak, ako majú byť. Nasledujúce kroky pripomínali oproti predchádzajúcim šicím krokom prechádzku ružovou záhradou. Z lodičiek som odstránila zvyšky lepidla, učesala ich a naniesla ochranný sprej. Topánky čakali pred samotným zabalením ešte posledné úpravy na pätách, stenšenie okrajov, vyklepanie a umiestnenie napináčov. Lodičky sa dokonca nevyhli ani záverečnej kontrole. Počas konečného posudzovania si majsterka prísnym okom prezrela každý šev a zlepenie. Skontrolovala, ako sedia špičky, ozdoby a vnútorná časť. Prezrela každý detail a či náhodou niečo nechýba. Dokonca sa mi ani nevyhlo záverečné hodnotenie. Podľa slov majsterky som to dala na známku chválitebný. Ani neviete, ako ma týmto hodnotením potešila. Hneď sa mi lepšie lodičky balili a tiež označovali. Chvíľu som premýšľala nad tým, čo napíšem na krabicu, no potom mi to napadlo. Na jeden pár, ktoré vyrobila majsterka, som napísala „vyrobené z lásky“ a na druhý pár „moje prvé vlastné.“ 
Myslím, že oba názvy boli po takmer štvorhodinovom procese výroby viac ako výstižné. Aj keď nie sú dokonalé, no sú vyrobené mnou a najmä so všetkou láskou, trpezlivosťou a pokorou. Presne takto sa po výrobe mojich prvých „Gaboriek“ pozerám aj na iné páry topánok. Hoci ich stále bezhlavo obdivujem a ako správna maniačka po nich túžim, po novom sa na ne dívam s veľkým rešpektom a úctou. A to nielen voči celému výrobnému procesu, ale najmä voči práci ľuďom, ktorí za výrobou stoja. Ani tie najmodernejšie stroje v súčasnej pokročilej dobe nenahradia ich precízne a náročné úsilie.


PHOTO: Dominik Babušík

































2 komentárov: